Věra Čamborová je dlhoročná plavecká trénerka, ktorá pôsobí v Piešťanoch. Počas trénerskej kariéry prešlo jej rukami množstvo detí – nádejných plavcov. Najznámejšou zverenkyňou Čamborovej bola bezpochyby dvojnásobná olympijská medailistka Martina Moravcová. V čom bola Martina výnimočná, ako vníma jej úspechy, čo je dôležité pri trénovaní menších detí? Dočítate sa v našom rozhovore.
Venovali ste sa v mladosti nejakému športu? Ako ste sa dostali k trénovaniu?
Najskôr som sa profesionálne venovala plávaniu v Ústí nad Labem, potom som robila gymnastiku, veľmi skoro sa vydala a prišla na Slovensko. S prvým dieťaťom som sa angažovala v klube Slovan Kúpele Piešťany. Začala som viesť kurzy, starala sa o malé deti. Neskôr sa vytvorili plavecké kurzy a zvýšil sa záujem o trénerov. Tak som šla na Fakultu telovýchovy a športu na trojročnú trénerskú školu. Po absolvovaní štúdia som v roku 1967 získala zamestnanie na športovej škole v plaveckej triede.
Do povedomia Slovákov ste sa dostali najmä ako trénerka legendárnej Martiny Moravcovej. Spomínate si, ako ste sa stali jej trénerkou?
Martinu som spoznala, keď mala deväť rokov. Plávala síce už od skoršieho veku, no ja som bola v zahraničí kvôli manželovej práci. Martina bola v školskom plaveckom stredisku u pani trénerky Zorky. Keď som sa vrátila, prišla za mnou a hovorí mi: „Mám pre teba talent.” Začali sme teda s Martinou pracovať, neustále sme boli v jednom kole – tréningové stredisko, školské stredisko, plavárne… Bola u mňa od deviatich rokov až do maturity v 1995.
Dalo sa už vtedy predpokladať, že bude veľký talent?
Áno. Najskôr sa prejavila v rámci klubu. Vynikala už od desiatich rokov, vymykala sa zo slovenského priemeru. Postupne to prerástlo do tých krásnych chvíľ, ktoré sme si spolu užili, kým neodišla. Martina musela ísť do Ameriky, aby mala možnosti, ktoré ju ďalej vystrelili k vytúženým výsledkom. Potom som aj ja odišla do dôchodku. Chcela som sa venovať rodine.
Ako ste sa cítili, keď ste v televízii sledovali jej olympijské úspechy?
Keď získala prvé medaily, hneď som jej napísala, že to je presne to, čo sme trénovali. Bola som veľmi šťastná. Celé roky som sledovala jej kariéru, veď bolo za tým aj desať rokov mojej práce. Som rada, že zužitkovala všetko, čo mala k dispozícii.
Po čase ste sa však k trénovaniu opäť vrátili. Ako vyzeral váš návrat k bazénu?
V roku 2004 som sa zo zahraničia vrátila späť do Piešťan a do klubu. Opäť som začala pracovať s najmenšími a zostala som pri tom doteraz. Už však v novom klube, ktorý sa vytvoril na želanie mnohých rodičov. Piešťanský plavecký klub vznikol v roku 2007 a funguje stále a veľmi dobre. Mám v ňom už aj svojich rodinných nasledovníkov, dcéru a vnučku. Obe trénujú, dcéra celý klub aj vedie.
Sledujete výkony súčasných plavcov? Črtá sa nám „nová” Moravcová?
Vrcholové plávanie už veľmi nesledujem. Mám nejaké informácie, ale nie je ich veľa. Za všetky tie roky, čo sa venujem detičkám a žiakom, žiaľ, náhradu Martiny nevidím. U nej sa zišlo všetko dobré, podmienky, rodina, tréner, bola zdravotne v poriadku, šikovná, múdra, učila sa… S ničím sme nemali problém. Dnes je problém nájsť deti, ktoré sú ochotné venovať sa plávaniu naplno. Na druhej strane je však potrebné, aby niečo obetovali aj rodičia. Bez toho to nepôjde.
Čo je dôležité pri trénovaní menších detí?
V detskom veku je podľa mňa potrebné viesť tréning hravou formou a krok za krokom začínať so správnou technikou. Nie je vhodné uponáhľať sa, ako to robia niektoré kluby, a deti hneď „ťahať” za výkonmi.