Věra Čamborová so svojou „zlatou rybkou“ Martinou Moravcovou po návrate z Hier dobrej vôle v Petrohrade 1994, kde si Martina vyplávala dve medaily. Koncom toho roka odišla Věra Čamborová do dôchodku, ale deti v Piešťanoch trénuje dodnes… Foto Dušan Koutný
Pred 26 rokmi som s Věrou Čamborovou robil rozhovor do denníka Šport. Už vtedy mi povedala, že keďže trénerskej práci s plavcami sa piešťanskej Eve venuje už od roku 1962, medzičasom už trénuje deti svojich bývalých zverencov. „Keď idem po ulici, občas mám pocit, že ma zdravia celé Piešťany,“ pousmiala sa. Odvtedy síce prešlo už viac než štvrťstoročie, ale pani Vierka pracuje v Piešťanskom plaveckom klubu s mladými adeptmi plávania stále. A to napriek tomu, že v utorok 23. júna oslávi osemdesiatku!
„Vidíte, ani som si to neuvedomovala, ale dnes už trénujem vnúčatá mojich niekdajších zverencov…,“prezradila stále čiperná držiteľka hlavnej Ceny fair play SOV za rok 1994 a laureátka Čestného diplomu Medzinárodného výboru fair play UNESCO za rok 1995, keď som jej nedávno v predstihu gratuloval k jubileu.
„Zlatá rybka“ Martina Moravcová
Meno Věry Čamborovej sa naveky bude spájať predovšetkým s dlhoročným formovaním suverénne najväčšej osobnosti v histórii slovenského plávania, 67-násobnej medailistky z vrcholných súťaží Martiny Moravcovej. Pani Vierka ju viedla deväť rokov. Výborne si s ňou rozumela a vedela to s ňou. Martina sa stala jej „zlatou rybkou“.
Keď 1. februára 1995 matka šiestich detí odišla do dôchodku, Martina už mala na konte z majstrovstiev Európy v dlhom i krátkom bazéne. Aj napriek neutešeným podmienkam na Slovensku teda už patrila do svetovej špičky. Keď sa ich spolupráca skončila, trénerka konštatovala, že Martina má ešte veľké, predovšetkým silové rezervy. Tie zo seba dostala potom počas štúdia v americkom Dallase a stala sa ozajstnou svetovou plaveckou hviezdou.
Věra Čamborová v rozhovore so mnou pre Šport v roku 1994 na adresu Martiny Moravcovej povedala: „Talentov som mala v rukách veľa, aj na jej úrovni, to treba povedať. Základ toho, že sa Martina presadila viac, treba v prvom rade vidieť v jej rodinnom zázemí. Máloktorý plavec mal rodičov, ktorí by mu – pokiaľ ide o plávanie – poskytli takú starostlivosť, aká sa dostala Martine. Ďalší dôvod je asi ten, že keď som ju dostala do rúk, už som mala dostatok trénerských skúseností. Je možné, že na vedenie niektorých tých predošlých talentov som bola proste príliš mladá. Azda aj preto celkom nevyzreli, hoci voľakedy boli na plávanie v Piešťanoch lepšie podmienky než dnes. Často sme napríklad kúpalisko Eva mali len pre seba.“
Keď som podotkol, že príčina sa musela skrývať aj v samotnej Martine, reagovala: „To určite. Predovšetkým je to prvá moja zverenka, ktorá je ozajstný súťažný, pretekársky typ. Mala som veľa talentovaných zverencov, ktorí sa prekonávali v tréningoch, ale na súťažiach zlyhávali. Martina je prvá úplne z opačnej sorty.“
Na margo svojej najslávnejšej zverenky ešte Věra Čamborová dodáva: „Martina dlho za svoju hlavnú disciplínu považovala krauliarsku stovku, ale ja som jej stále vravela, že na ňu nemá adekvátnu postavu (najmä telesnú výšku). Preto som ju dlhodobo smerovala na krauliarsku dvojstovku. Aj sa mi to potvrdilo, na 200 m voľný spôsob dosiahla Martina podstatne väčšie úspechy. Skvelá bola aj na delfinárskej stovke, ale tam sú rytmus a správne dýchanie dôležitejšie, než telesná výška.“
Stovky zverencov a návrat k trénerstvu v Piešťanoch po tucte rokov
Věra Čamborová je rodáčka z Ústí nad Labem (narodila sa tam 23. júna 1940 – mimochodom, v tento dátum sa celosvetovo oslavuje Olympijský deň). V tamojšom klube Slavoj Severotuk mali svojho času najlepšie dorastenecké plavkyne v Československu. Vďaka tomu sa v polohovej štafete stala raz majsterkou ČSR v kategórii žien. Pri plávaní sa zoznámila s Milanom Čamborom, ktorý bol o tri roky starší a plával i hral vodné pólo za Sláviu UK Bratislava. Volanie srdca ju za ním napokon natrvalo priviedlo na Slovensko – do Piešťan. Vydávala sa ako 19-ročná a po príchode na Slovensko zakrátko s pretekárskym plávaním skončila. Potom sa k plávaniu vrátila už ako trénerka.
Trénerskými rukami Věry Čamborovej za desaťročiaprešlo množstvo, až stovky plavcov. Medzi nimi napríklad aj medailistka z juniorských majstrovstiev Európy 1994 na krátkej polohovke Daniela Hornáková, či úspešný juniorský reprezentant ČSSR Peter Horňák. V rokoch 1993 a 1994 bola aj trénerkou slovenskej reprezentácie. U pretekárov sa tešila veľkému rešpektu, ale aj obľube, pretože ako matka šiestich detí presne vedela odhadnúť, kedy pretekári klamú, že už nemôžu, a kedy sú už naozaj unavení… Mladým ľuďom veľmi dobre rozumela.
Ako trénerka vždy vyznávala všestrannú prípravu a dôraz na plaveckú techniku. „Na tom som bazírovala aj u Martiny. Správna technika je základ, takisto aj všestrannosť. Na týchto základoch sa dá dlhodobo stavať. Žiaľ, dnes sa to u nás zanedbáva, viac sa naháňajú naplávané kilometre. Čo však z toho, že 11 či 12-ročné dievčatá prekonávajú niekdajšie Martinine výkony, keď vo veku 15 rokov sú už za jej výkonnosťou v rovnakom veku ďaleko?“, pýta sa trénerka s bezmála 60-ročnými trénerskými skúsenosťami.
Zatiaľčo Moravcová v roku 1995 odišla študovať do amerického Dallasu, kde dnes žije a kde sa pod vedením Steva Collinsa presadila k zisku dvoch strieborných olympijských medailí, siedmich titulov majsterky sveta a 22 titulov majsterky Európy, jej dlhoročná trénerka v tom istom roku odišla na celé desaťročie s manželom – diplomatom do Bulharska. A trénerskej práci sa po návrate do Piešťan začala znovu venovať v roku 2007.
S dcérou Michaelou dnes Věra Čamborová spolupracuje s Piešťanskom plaveckom klube. Dcéra je hlavná trénerka, mama jej „odovzdala“ svoju bývalú pretekársku skupinu. Sama sa dnes pri bazéne, ale aj v telocvični, venuje predovšetkým deťom s ročníkmi narodenia 2005 – 2009. Pomáha však aj pri ranných tréningoch starších detí, pričom ich vedie aj v posilňovni.
„Celý život som zvyknutá byť aktívna, preto mi teraz strašne chýbala táto práca v dôsledku zatvorenia bazéna. Bojím sa, ako sa deti po pauze vrátia do tréningového procesu, keď koronakríza pominie. A trochu sa bojím aj toho, ako to po nezvyčajne dlhej prestávke zvládnem ja,“ priznáva čerstvá jubilantka.
Pláve celá rodina…
Krátko po narodení prvého dieťaťa – syna Maxima, ktorý to v RH Brno neskôr dotiahol až do plaveckej reprezentácie ČSSR – sa Věra Čamborová začala venovať trénerskej práci. Neskôr absolvovala trojročnú trénerskú školu na FTVŠ UK v Bratislave a ako trénerka sa v roku 1967 aj zamestnala. Postupne priviedla na svet ďalších päť detí. Krstné mená všetkých detí sú na M (Maxim, Mária, Michaela, Monika, Martin, Marián) a mamu postupne obdarovali už tuctom vnúčat.
Všetky deti sa venovali plaveckým športom. Dvojičky Michaela a Monika si zahrali za slovenskú vodnopólovú reprezentáciu na ME 1993 v Sheffielde. Deti mohli v bazéne určite dokázať aj viac, než sa im podarilo, ale v čase dlhého pôsobenia rodičov v zahraničí (najprv šesť rokov v bývalom Sovietskom zväzu, neskôr až desať rokov v Bulharsku), ich tréningy jednoducho museli ísť bokom. Rodina opakovane žila v zahraničí, pretože otec Milan Čambor pôsobil v diplomatických službách.
„Všetky deti museli plávať, aby som ich mala na očiach. Materskú dovolenku som si vyčerpala len s prvým a posledným. Pri všetkých ostatných som si pekne robila trénerskú robotu a môj manžel skončil s vodným pólom z dôvodu, že sme si nemali deti ako ,podeliť´. Vozili sme ich aj všade na súťaže. Svojho času sme mali Ladu-kombi. Do nej sme sa pomestili všetci, a od nočníka až po varič sme všetko vláčili so sebou. Našťastie všetky deti vzťah k vode podedili, a tým sme mali uľahčenú robotu,“ spomínala Věra Čamborová.
Zatiaľčo ona na Slovensku pracovala ako trénerka, jej manžel Milan Čambor (pred dvoma rokmi zomrel) sa venoval funkcionárskej práci. Bol historicky posledný predseda federálneho plaveckého zväzu a následne prvý predseda už samostatného slovenského.